"Je nadovšetko správne, že dnešná Európa prizerá na každú regionálnu identitu, ba dokonca vynakladá nemalé úsilie na jej záchranu. Považujme to za uvedomelé konanie, lebo identita je podstatou, v ktorej sa ukrýva kultúrne dedičstvo národov a etník. Veľké výpovedné svedectvo o tom, ako šiel život a tvorila sa kultúra v tisícorakých formách. Mnohokrát unikátnych, neopakovateľných a jedinečných.
Povedzme si preto otvorene, že práve pri cintorínoch sa vraciame najviac k zabudnutým predkom, ku koreňom, k našej minulosti odstraňujúc nános času. Cintoríny sú otvorené knihy, z ktorých sa ľahko čítajú životné príbehy našich predkov, s čím a s akým výsledkom zápasili, čo vykonali dobré a úctyhodné a nezabudnuteľné. Cintoríny sú vždy dobrým prameňom poznania a poučenia, ba aj oprávnenej hrdosti. Pri cestách po Taliansku neraz natrafíme na stáročné cintoríny, ale tak je to aj vo Francúzsku, Švédsku, Poľsku... Nikdy nezavadzajú, lebo umní ľudia vedia, že sú zhmotnením ľudskej identity. Z cintorínov sa dá učiť a čerpať dôležité historické aj kultúrnohistorické poznatky. Chrániť cintoríny bez výnimky je vždy chvályhodné počínanie. Osobitne najmä vtedy, ak sa to robí obetavo a s nemalým entuziazmom a úctou k faktom.
Ako predseda Dejepisného spolku v Košiciach v našej obnovenej slovenskej demokracii som sa zasadil na záchranu starého evanjelického cintorína v Košiciach už roku 1997. Žiaľ, od primátora Košíc vtedy absolútne žiadna odpoveď neprišla. Dejepisný spolok sa ale nevzdal, lebo v danom cintoríne je naozaj zhmotnený kus slovenskej histórie aj po tom, ako prestal slúžiť svojmu poslaniu.
Pre mnohých to bude možno celkom nepochopiteľné, ale práve Košice poskytujú rukolapný príklad barbarského prístupu KSS ku kultúrnej identite národov, miest a cirkví.
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia sa totiž krajské a mestské špičky KSS uzhodli na tom, že v rámci bytovej výstavby reálneho socializmu vyhladia historickú štvrť košického Huštáku a sériovou panelovou výstavbou vybudujú sídlisko Kuzmányho. Samozrejme bez archeologického a historického výskumu danej obrovskej plošnej výmery. Tak sa stalo, že pričinením KSS bola anulovaná existencia najstaršieho košického židovského cintorína užívaného od roku 1844 do roku 1889. Jeho zdemolované zbytky sú tam dodnes naváľané a čakajú na rozumných európskych mecénov, aby kopulou zastrešili čo len časť pozostalých náhrobkov a ostatnú časť cintorína pietne a s citom upravili. Bolo by to veľmi pekné a záslužné konanie.
Hneď za plotom tohto cintorína bol však aj ďalší cintorín - katolícky. Košičania ho pomenovali cintorín Svätého Kríža, o ktorom sú záznamy od roku 1791. Kríž sa tam postavil roku 1793 a akosi dal aj meno celému pozemku. Košice boli vždy veľkým posádkovým mestom, a tak sa tu špeciálne pochovávali vojaci najrôznejších národností medziinými aj Rusi a Francúzi. Zdá sa nám , že práve táto potreba pochovávať nemajetných synkov najrôznejších náboženstiev dala aj prvý impulz k jeho zriadeniu bez cirkevnej iniciatívy. Na jeho severnom konci sa potom začali pochovávať katolíci Huštáku. Čoskoro dostal aj peknú zvonicu a dvojmetrákový zvon, ktorý sprevádzal na poslednej ceste košickú chudobu a Slovač, keďže to nebol nóbl cintorín a Hušták v tých časoch obývali prevažne Slováci. Dosvedčujú to aj slovenské mená v matrike zomrelých. História zaznamenáva, že sa tu nachádzala krypta známej hudobníckej rodiny Hady. Tušíme, že bola rómskeho pôvodu. Na daný cintorín sa však pamätám z mojich mladých rokov. Neboli tam vtedy už udržiavané hroby, ale jeho existencia bola celkom zreteľná a bol tam aj kríž. (Cintorín sa užíval do roku 1889.)
Výstavba bytoviek pokračovala rýchlo a hoci nezasiahla uvedené cintoríny, oba boli zlikvidované. Aj keď evanjelický cintorín bol celkom mimo stavebnej činnosti, tiež sa mu milosťnedala. KSS rozhodla na miestnej úrovni, že miesto cintorína sa zriadi park. Samozrejme opäť bez fotografovania, výskumu a jedného dňa prišiel buldozér a celý pozemok zarovnal. No nie tak dokonale, aby všetko zmizlo. Myšlienka s parkom bola hlúpa a národný výbor sa nikdy nedokázal postarať o jeho dokonalé fungovanie. V noci to vôbec nebolo bezpečné miesto. Tento necitlivým spôsobom zriadený a neobľúbený park žiadne meno nikdy nedostal a nebol miestom organizovaných akcií. O niekoľko rokov sa dostal do odstrašujúceho stavu a za jeho polozváľaným plotom vyrástli barabizne neprispôsobivých Rómov, ktorí po Nežnej revolúcií vytrhali z múrov oplotenia všetko čo bolo z kovu, aby ho speňažili.
To je neďaleká drastická minulosť. Chceme však písať predovšetkým o inom. Chceme vysvetliť, prečo sa tu nachádza unikátny evanjelický cintorín Košíc.Z tohto dôvodu musíme otočiť stránky dávnej histórie. Evanjelici si tento svah na západnom okraji mesta vôbec nevybrali. Vykázala ich tu tvrdá protireformácia. O cintoríne na Žriedlovej ulici hovoríme tak od roku 1687 a s týmto letopočtom sa stáva najstarším existujúcim a nenarušeným košickým cintorínom. Súčasne je to aj najstarší evanjelický cintorín na území Slovenska.
Doteraz síce nemáme žiadnu monografiu o cintorínoch našej vlasti, ale domnievam sa, že je to aj najstarší existujúci cintorín slovenskej národnosti na území celého Slovenska. Je predsa známe, že slobodné kráľovské mesto Košice malo utvorený iba nemecký a slovenský cirkevný zbor. Maďarských evanjelikov bolo tak málo, že ich obyčajne spájali. Svojho duchovného si ale zaobstarali.Prítomnosť Slovákov na parcele cintorína na Žriedlovej ulici je dokázateľná, lebo existuje do dnešných dní osobitná matrika zomrelých. Slovom, sú tu zhmotnené celé naše dejiny od 17. storočia do roku 1889 a do existujúcich krýpt sa zrejme pochovávalo aj neskôr.
Matrika zomrelých je veľmi dobrý historický prameň. Doteraz nebola dostatočne preskúmaná odborníkmi a zasluhuje si to, lebo hovorí viac ako bolo jej poslaním. Vysvetlíme si to.
Na Žriedlovej ulici sa počas diskriminácie evanjelikov a protireformácie sústredil celý cirkevný a čiastočne aj občiansky život košickej evanjelickej komunity. Vyrástli tu okamžite potrebné drevené stavby. Kostol a škola. Roku 1706 pri Rabutinovom obliehaní Košíc , ale vyhoreli, a tak po ukončení rákocziovského povstania si evanjelici postavili tri drevené kostoly pre Nemcov, Slovákov a Maďarov. Zároveň bola potrebná aj škola, ktorá mala dobrých učiteľov ako to napísal Ján Rezik v Gymnaziológií.
Netreba preto pochybovať o tom, že sa tu na Žriedlovej ulici po slovensky vyučovalo a častokrát i spievalo z Tranoscia. Sú tu aj pochovaní prví slovenskí buditelia Košíc, zapálený učiteľ dietok Ján Tomaško, pôvodom z Giraltoviec, kde sa narodil roku 1819. Spolupracoval aj so spisovateľom a kňazom Jonášom Záborským a tu aj zomrel ani nie veľmi starý dňa 11.9.1877. Za buditeľa treba považovať aj kňaza Juraja Sekčíka. Aj on spolupracoval s Jonášom Záborským, podporil založenie slovenského kalendára Domovej pokladnice a bol postavený roku 1848 pred súd pre šírenie slovenskej tlače. Zaoberal sa aj dejinami matematiky a košické matriky viedol od roku 1831 do roku 1849 v bibličtine . Do tretice Košice sú pamätné aj cirkevným a národoveckým účinkovaním Eduarda Škultétyho, ktorý bol bratom Augusta Horislava Škultétyho. Nemusíme ani vysvetlovať, aká to bola osobnostná veličina slovenského národného života. Jeho myšlienky Eduard Škultéty na našom východe starostlivo rozsieval ako kňaz, katechéta dietok aj básnik.
Parcela unikátneho evanjelického cintorína na Žriedlovej ulici kryje aj iných veľmi významných mužov Slovákov, Nemcov aj Maďarov. Len ilustračne uvedieme, že práve tu bol pochovaný uhorský jakobín Melichar Súľovský. K danému jakobínskemu hnutiu treba priradiť aj lekára Jozefa Viczayho a cirkevného dozorcu slovenského zboru kupca Petra Neumannyho. Neskôr tu pochovali nejedného účastníka bojov v revolúcii 1848/49. Celý rad podnikateľov , a tak pionierov spriemyselňovania nášho kraja. Nachádza sa tu aj hrob Andreja Gallika, ktorý dokonca bojoval aj v USA na strane severu proti južným otrokárom. Známy nemecký knižný vydavateľ Otto Wigand uvádzaný v každej kvalitnej encyklopédii pochoval tu počas svojho krátkeho košického pobytu svojich dvoch malých synov. Je tu aj hrob kníhkupca Ernesta Fridricha Sandvossa, ktorý do Košíc prišiel z Berlína . Ako tolerantný človek bol aj komisionárom Gašpara Fejérpatakyho Belopotockého z Liptovského Mikuláša.
Jeho zásluhou sa všetky Belopockého slovenské tlače dostávali aj do rúk košických Slovákov a kupoval si ich u neho aj blízky vidiek.
Ako sme už povedali, naše dejiny a ich aktéri sú na evanjelickom cintoríne v Košiciach sústredení vo vynikajúcej personálnej zložke . Bol to mestský cintorín evanjelikov. Aj po dedinách boli cintoríny, ale šľachta z vidieka považovala za sebe primeranejšie, ak si zriadi hrobku práve v Košiciach. Tak potom vyrástli krypty Kecerovcov, Klobušických, Melcerovcov a dalších. Dnes už stojí len pamiatkovo chránená krypta rodiny Rothovcov.
Z nášho historického exkurzu je teda dostatočne jasné, že pozemok na parcele č. 4123/3 a 4123/2, katastrálne územie Huštáky je pozoruhodným miestom posledného odpočinku mnohých výnimočných a významných osobností v rámci dejín Košíc, ev. a. v. cirkvi, ale aj v širšom historicko-medzinárodnom kontexte . Územie cintorína je aj archeologickým náleziskom, odkiaľ je možné očakávať nálezy stredoveké aj novoveké. Evanjelický cintorín podlieha príslušným ustanoveniam pamiatkového zákona. Napriek tomu sa roku 2007 predal kupcovi, ktorý isto nie je nadšencom jeho historickej ceny a panenskej nedotknutosti. Dozorca ani farár košických evanjelikov to nemali pripustiť. Hovoríme o dostatočne bohatej historickej a cirkevnej minulosti, ale treba na tomto fóre hovoriť a uvažovať aj o záchrane dotknutého územia bývalého cintorína. Je to významný segment mestskej zelene, za ktorou by mal pokračovať ďalší park. Pomenovali by sme ho Lepeschov park, lebo mu patrili pozemky za košickou sladovňou. Evanjelický cintorín by sme premenovali na memoriálny park s patričnou pomocou magistrátu, ktorý o daný projekt má záujem a sľubuje podporu. Treba len vyriešiť otázku pozemkového vlastníctva.
Košický evanjelický cintorín je v každom prípade historický skvost, pretože nemáme iný tristoročný cintorín na ukazovanie svetu. Bratislavský cintorín pri Kozej bráne je oveľa mladší, veď sa užíval iba od roku 1783 do roku 1950. Čiže nepamätá žiadnu diskrimináciu, lebo tej za Jozefa II. nebolo. Nemá ani protokoly pochovaných z obdobia 1783-1876. Košice ich majú, len neboli ešte dostatočne analyzované a to je škoda. Bol by to zmysluplný počin na doktorskú dizertáciu. Jeho história je bohatá a vyvažuje zničené výtvarné hodnoty cintorína, ktoré, ako sme už uviedli, pripisujú sa na vrub KSS. Najstarším jeho vyobrazením je košická veduta s dostatočnou autenticitou mesta a jeho Huštáku, rytá G. Prixnerom v Pešti v roku 1802 pravdepodobne podľa predlohy Erazma Schrotta z Košíc . Vytlačená bola košickým typografom Františkom Landererom ako medirytina. Okrem toho existuje ešte niekoľko fotografií, ktoré nám dávajú reálnu predstavu, ako to tu vyzeralo pred prácou buldozéra. Existujú aj niektoré náhrobné pomníky a nápisy, ktoré boli zachované alebo zabudnuté, lebo park sa tu nikdy dôkladne nedotvoril. Zubu času uniklo tak dosť zaujímavého. V memoriálnom parku mali by však svoje miesto aj nové pamätníky osobnostiam, ktoré v jeho sektoroch, nepochybne, dodnes tlejú a my Košičania im odôvodnene dávame svoj hlboký hold. Preto si myslime, že evanjelický cintorín na Žriedlovej ulici oprávnene patrí do zoznamu chránených národných kultúrných pamiatok Slovenska.
Tento seminár mapuje prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo regiónu Abov, no nemožno to vykonať bez poukázania na kritické skutočnosti, ktoré existujú a s ktorými sa boríme pri záchrane toho najcennejšieho, čo nám tu dejiny zanechali na naše poučenie a zdravé regionálne vedomie hrdých občanov ".
